Okolo Korziky

alebo

ako sme prebrázdili Korziku kolom dookola za osem dní.

 

Pre tento rok sme si za spoznávanie krajín na bicykli zvolili Korziku a prechod francúzskej časti Álp. Nech už máme konečne celé Alpy z krku.

Zostava štandardná. Palo (preto bez mäkčeňa, lebo je tvrďas), Roman (servis man) a ja (Maroš – autor týchto riadkov).

 

7.6.2002

O18:30 musíme stihnúť  v Blave autobus spoločnosti INTERCARS, ktorý nás má dopraviť do Nice. Ako vždy balíme sa na poslednú chvíľu. Opäť sme si nechali malú rezervu. Nestihli sme sa ani najesť. Ešteže som stihol sprchu. Tá asi tak skoro nebude. Rýchlo hádžeme veci do auta a naberáme smer Blava. Roman sa k nám do auta nezmestil, lebo kufor je plný batožiny a predovšetkým bicyklov zbalených v krabiciach. Ide vlakom. Dúfame, že sa stretneme na autobusovej stanici.

Konečne v aute. V mysliach si prebehneme zoznam vecí či sa na niečo nezabudlo. I tak je to už jedno. Nie je kedy sa vrátiť. Počasie je o ničom. Mračná sa pomaly dotýkajú strechy auta. Dúfam, že sa to vylepší. V aute mi zvoní mobil. Vlak, ktorým mal Roman ísť, nejde. Našťastie ho môže otec odviezť až do Blavy.

Na diaľnici pred Bratislavou obiehame náš autobus. Ide z Poľska. Takže to stíhame.

Autom vbiehame až do zakázanej zóny na nástupište. Nebudeme to všetko predsa vláčiť z parkoviska. Autobus je tu a tak sa púšťame do premiestňovania našich zavazadiel. Šoféri ako vždy, nie sú zrovna nadšení. Chcú za naše biky 20 euro. Posielame nášho tlmočníka Pala nech to ide znížiť. Natrepe im nejaké tie sprostosti, že sme študenti, nemáme peniažky atď. Čiastočne to zaberá cena je 10 euro. To už je lepšie.

Konečne sme na miestach a môžeme vyraziť. Ako vždy vďaka nám trošku meškáme a nemáme si v autobuse kam vystrieť nohy.

Opúšťame Blavu a taktiež Slovensko na hraničnom prechode Petržalka – Berg. Tu nás všetkých vyháňajú z autobusu a s pasom v ruke prechádzame colnicou. Samozrejme colníkom sa nepozdávajú naše vrecia na smeti v ktorých máme cyklobrašne a tak musím ešte vybehnúť von a prehovoriť svojou ľubozvučnou nemčinou: „Das ist gut. Das sind nur unsere Radtasche.“ Na moje prekvapenie to zaberá a môžem si ísť sadnúť na svoje vyhriate miestečko v autobuse. Konečne sa štartuje motor a ideme o dom ďalej.

Počasie sa akosi nelepší. Začína mrholiť. Preto si vylepšujeme náladičku prvým pivkom. (Romanov dodatok: Tým sme sa samozrejme doma zásobili.)

Aby sme sa nenudili autobusári nám púšťajú video. Technika balšája. Super. Film nesie názov Pearl Harbour. Má to však malý háčik. Ide asi tak od polovice. Poliaci ho asi pozerali už pred príchodom do Blavy. (Romanov dodatok: čo ....., dávali ho od začiatku, ty si asi spal, alebo ti udrelo pivo do hlavy.) Ďalší problém je v tom, že je dabovaný krásnym poľským prekrikovaným dabingom. Proste je to paráda. Sledujem ho jedným okom a snažím sa driemať.

 

8.6.2002

Zo dvakrát stojíme na parkovisku. Medzi zástavky sú vo Viedni, Benátkach a Miláne. Tam sa stal malý kiks. Dve slečny mali v Miláne prestúpiť na iný autobus. To sa však nestalo, a preto stojíme na odstavnom parkovisku na diaľnici a čakáme na ich autobus, ktorý našťastie ide až za nami. Prestup sa im na druhý krát vydaril a tak sa pokračuje ďalej. Spať sa mi už akosi nedarí, sledujem okolitú krajinu. Krôčik po krôčiku sa približujeme k azúrovému pobrežiu. Z hôr schádzame k moru. V údoliach sa vysoko do výšky šplhajú terasovito usporiadané skleníky a fóliovníky. Na bralách niet žiadnej flóry. Iba ohorené kypte  pňov. Znak nedávneho požiaru. Muselo tu byť riadne horúco.

Naskytá sa nám prvý pohľad na more hlboko pod nami. Prechádzame ponad Monte Carlo a čo chvíľa sme v Nice. Pomaly sa posúvame úzkymi uličkami do centra kde nás na autobusovej stanici s malým meškaním o jednej vypľúva autobus. Rozkladáme sa neďaleko autobusu. (Romanov pohľad: Ja s Paľom máme preplnený mechúr, keďže sme nevyužili služby autobusu. Pobehujeme okolo stanoviska s cieľom nájsť nejaké kľudné miestečko, ktorého zrazu niet. Skúšame Mac Donald. Na záchodoch sú posúvacie dvere. Paľo zahĺbený do ich otvárania si nevšíma pani sediacu na záchode, ktorá sa mu snaží po francúzsky vysvetliť, že je obsadené. Po zhodnotení situácie prchá preč a následne vbieh oproti do malej reštaurácie. Ja čakám u Mac Donalda, pred ktorým pohuľuje jeden vysmiaty típek trávu. Zrazu vybehne Paľo z reštaurácie, v pätách za ním majiteľ. Po kratšej debate vysvitne, že chce od neho pol eura za použitie toalety. Paľo sa mu vysmeje do očí, majiteľ mu zaželá pekný deň.  To sú teda pomery, chudáci Francúzi, asi by mali dostať nejakú dotáciu na rozvoj ekonomiky.)

         Rozbaľujeme krabice a púšťame sa do skladania našich tátošov. Všetko je O.K. až na môj bajk. Chýba mi jeden z troch krúžkov na vidlici pod predstavec. V tom frmole som ho asi nechal doma v pivnici. Robím menší rozruch. Treba nájsť obchod s bicyklami. Niečo sme videli z okna autobusu ako sme sa tu po Nice vrteli. Bola to však fatamorgána. Požičiavam si teda krúžok od Pala a po dotiahnutí predstavca mu ho vraciam. No nič. budem si musieť zvyknúť na predstavec o centimeter nižšie a najmä sa modliť, aby sa nepovolil a držal, lebo inak si isto niekde nabijem držku. (Našťastie to vydržalo celú cestu a nebol žiaden problém.)

Konečne sme pobalení. Dokonca sa nám podarilo všetko nadžgať do cyklobrašní. Tento rok máme všetci traja brašne i vpredu. Takto napakovaní sme ešte neboli. To sme sa doma zastrájali, že z domu budeme brať žrádla len na pár dní. Nakoniec sa nabralo toľko vecí, pokiaľ brašne neboli úplne plné. Na takýto nabalený bajk si budeme len veľmi ťažko zvykať.

Trajekt na Korziku nám ide až o 22:30, takže máme dostatok času na prehliadku mesta (Romanov dodatok: a doplnenia pivných zásob.)

Stúpame na kopec nad mestom a prvýkrát preklíname množstvo batožiny. Je odtiaľto krásny výhľad na mesto, pláž s promenádou a prístav. 

Nice.jpg (52618 bytes)

Tesne pod vrcholom je cintorín, pre nás veľmi zaujímavý. Krásne mohutné hrobky. Stúpame ďalej až k reštaurácii. Vyššie sa už ísť nedá. Celé to tu slúži ako oddychová zóna s množstvom zaujímavých rastlín. Najviac nás upútali dvojmetrové kaktusy. Dobrú náladu nám kazí počasie. Začína sa mračiť.

Opúšťame kopec a vraciame sa do mesta. V prístave zisťujeme čas predaja lístkov na trajekt. Kanceláriu otvárajú až o 19:00. Zdá sa mi, že mám mäkké zadné koleso. Prvý defekt. Ideme k lavičkám, kde vymieňam dušu. Stretávame tu Moravákov, ktorí majú tiež namierené na Korziku tým istým trajektom ako my. Lepím defekt a nahadzujem dušu späť. Nahustená duša to však nevydržala. Odtrhlo to fliačik. Beriem teda novú dušu a nahadzujem tú. Chalani sa už nemôžu dočkať a tak vyrážajú do ulíc bezo mňa. Trápim sa so zadným kolesom a konečne je všetko v poriadku. Vyrážam za nimi.  Po nábreží sa púšťam severovýchodným smerom. Začína pršať a tak to otáčam. V prístave stretávam chalanov a pod prístreškom čakáme na siedmu hodinu. (Romanov dodatok: stihol som už roztrhnúť predné brzdové lanko, pekne to začína.) Kupujeme lístky na trajekt 5 Eur osoba, 3 Eura bike, 8,3 Eura daň a miestne poplatky. Presúvame sa do prístavu. Tu čakáme ukrytí pred dažďom vo vjazde do garáže, kým nám dovolia nastúpiť na trajekt. Po nastúpení na trajekt upevňujeme bicykle lanom o stenu a vyberáme veci na noc. V salóniku medzi stolmi na koberci rozkladáme spacáky. Večeriame na otvorenej palube. Umývame zuby a ide sa na kute.

 

9.6.2002

Ráno nás budí oznámenie z lodného rozhlasu, že sa blížime ku Korzickým brehom. 

Bastia_trajekt.jpg (39319 bytes)

Víta nás Bastia. Pomaly vplávame do prístavu. Z paluby pozorujeme pristávací manéver trajektu a jeho hladké ukotvenie. Sú to proste profíci.

Odmotávame laná, ktorými boli uviazané bicykle. Balíme veci a opúšťame vnútro trajektu. Kolesá našich tátošov sa prvýkrát dotýkajú korzickej pôdy. Mierime na námestie neďaleko prístavu. Je odtiaľto pekný výhľad na prístav a more. Na lavičke sa púšťame do raňajok. Prechádzame sa po námestí, kde prebieha trh, či lepšie povedané burza všetkého možného. Staré platne, oblečenie, elektrospotrebiče. 

Bastia_trh.jpg (65528 bytes)

V malej trafike kupujeme mapu Korziky. Tú, čo sme kúpili doma dávame na spodok kabiel. Je o ničom.

Najedení a spokojní vyrážame. (Romanov dodatok: odchádza mi tachometer, funguje len na heslo, ktoré nikto nevie. Radosť.)  Pedále roztáčame južným smerom. Predtým si však neodpustíme zástavku v starom prístave. Robíme pár fotiek a opúšťame Bastiu. Z hlavnej cesty schádzame na vedľajšiu, lebo tu je dosť veľká premávka. Tá sa nám však stráca, a tak improvizujeme po štrkovej. Dostávame sa opäť na hlavnú. Z tej však po pár metroch schádzame a pokračujeme po páse pevniny, ktorú z jednej strany obmýva more a z druhej pokojné vody lagúny. Vedľa cesty je asi tak 1,5 (Romanov dodatok: 2,3) metra široký pás oddelený od cesty betónovými profilmi. Takto je elegantne vytvorený obojsmerný cyklochodník pre cyklistov. Sem-tam ho využívajú i rekreační bežci.

Chceme sa dostať k moru. Je to však problém. Nie je tu nikde prístup. More je relatívne ďaleko. Žiadna pláž. Rozhodujeme sa pre pieskovú cestu. Teda predstavoval som si to trochu inak. Je to tu ako prístup k nejakému rybníku. Ani to počasie nám nie je naklonené. Od juhu sa na nás rúti čierňava. Pred nami sa vynára dlhá piesková pláž. No na kúpanie akosi nemáme chuť. Roman sa však aj tak obetuje a vbieha do čiernych vôd. Dlho tam však nevydržal. Rozhodujeme sa, čo robiť. Volíme alternatívu úkrytu. Kúsok od mora, v piesku medzi dunami staviame stan HUSKY a zaliezame do neho. Takýmto tempom sa teda ďaleko nedostaneme. Tesne to stíhame. Dáždik pekne klopoce na tropiko stanu. Varíme polievku a čakáme, kedy to prehrmí. Po pár minútach je po daždi. Stan to vydržal. To bolo jeho prvé nasadenia. Balíme, aby sme mohli odkrojiť ďalšie kilometre z cesty. Opúšťame more a mierime do vnútrozemia. Bo bočných cestách sa chceme napojiť na cestu N 193. Míňame sady s tropickým ovocím. Plody sú nejaké krížence citrónov s mandarínkami. Všetko je však za plotom. (Romanov dodatok: Voľne rastú iba akési plánky, ktoré je možné akurát tak vytlačiť do vody na pitie, jesť sa nedajú.) V predzáhradkách veľké kaktusy. Pre nás veľmi nezvyklé. Sme na hlavnej. Úzka cesta, auto za autom. Ešte že je to len 4 kiláče.

Na križovatke meníme smer. Opúšťame hlavnú cestu a namiesto na juh smerujeme na západ do vnútrozemia. Začína byť teplo. Po nedávnom daždi ani pamiatky. Cesta je kľukatá ako v horizontálnom smere tak i vo vertikálnom. Čo nastúpame po pár metroch stratíme klesaním. Uzučká cesta a dosť veľa áut. Tí šialení Korzičania jazdia ako na pretekoch. Neodlučným kamarátom je nám (Romanov dodatok: okrem slnka aj) riečka, ktorá nás sprevádza. Pri prameni vedľa cesty si naberáme vodu. To nás trocha stavia na nohy. V Ponte Lecia sa zo severu napája cesta N 197. Zaujímavým kamenným mostom sa dostávame na druhú stranu riečky Golo. Tu si dávame opäť pauzu.

Prvú vec, ktorú sme postrehli ohľadom dopravy sú kruhové objazdy všade kde je to len trocha možné. Opäť mierime na juh. Začína to tu byť zaujímavé. Cesta si to reže údolím pomedzi tisícovky. Po pravej strane vedie úzkokoľajka spájajúca Bastiu s Ajacciom. Koľajnice sú však akési hrdzavé. Otázne, či ešte funguje. Jazda na nej by však isto bola veľmi zaujímavá. Za dedinkou Francardo opúšťame 193, ktorá vedie do Corte, bývalého hlavného mesta Korziky a popri rieke Golo sa stáčame na západ. Cesta sa kľukatí vysoko nad riekou v úzkom údolí. Začíname stúpať. 

pred_Calacuccia.jpg (80992 bytes)

Krásne prostredie. Toto teda stojí za to. Údolie sa stále zužuje. Každé voľné miestečko je využité na postavenie domčeka s kúskom zelene. Skalné steny sa týčia vysoko nad našimi hlavami. Vybudovanie tejto cesty isto dalo staviteľom riadne zabrať. Musíme vystúpať až do osemsto metrovej výšky. Konečne sa pred nami objavuje tabuľa s nápisom Calacuccia. Malebné mestečko s úzkymi ulicami. Za ním je rieka prehradená priehradným múrom. Tu sa odkláňame k malej dedinke Lozzi, ku ktorej cesta opäť prudko stúpa. Za dedinou asfalt končí pri bráne do kempu. My však pokračujeme ďalej po kamenistej stále vyššie. Spoza plota na nás niekto kričí. Ten jazyk je nám akýsi povedomý. No jasné, je to čeština. Púšťame sa do reči s Čechom ubytovaným v kempe. Pobehal na bajku (Romanov dodatok: kus Talianska, Sicíliu,) Sardíniu a teraz sa preháňa po Korzike. Ťaháme rozumy. Chcel vystúpiť na Mt. Cinto – najvyšší vrch Korziky, ktorý je zajtra naším cieľom. Avšak hore je vraj veľa snehu. Vzdal to. Začína sa stmievať, a tak sa lúčime. Chceme dnes prejsť ešte nejaký ten kilometer. Končíme asi v 1200 metroch na lúčke. Staviame stan, varíme večeru. Je strašne veterno a tak zaliezame do spacákov so želaním, aby nám zajtra vyšlo počasie.

Prešli sme 98 kilometrov a nastúpali 1600 metrov.

 

10. 6.2002

Preberáme sa do krásneho, ale veterného rána. 

pod_Mt_Cintom.jpg (72692 bytes)

Človek by si myslel, že keď sme v stredomorí, tak od rána bude pekne teplučko. Omyl. (Romanov dodatok: Ortuť na teplomeri sa zastavila pri 8°C.) O teple sa nám môže len zdať. Ešte k tomu ten studený vetrisko. (Romanov dodatok: Cieľom našej dnešnej etapy je zdolať pešo najvyšší vrchol Korziky – Mt. Cinto (2700? m n. m.).) Balíme tábor a naľahko sa púšťame na bajkoch po štrkovej ceste bližšie k nebesiam. So sebou si berieme iba niečo na oblečenie a pod zub. Samozrejme nesmie chýbať kamera s fotoaparátom.

Zima nám veru už nie je. Stúpanie nám dáva riadne zabrať. Konečná pre naše bicykle je vo výške 1600 m n. m. pri prázdnej chate. V závetrí raňajkujeme a ďalej pokračujeme už bez našich tátošov. Predvoj nám robí starší (Romanov dodatok: rakúsky) pár.

Po turistickom chodníku prechádzame menším výbežkom hrebeňa a zostupujeme k chate s nápisom EHCO Commune Lozzi s uvádzanou nadmorskou výškou 1650 m n. m. Stojíme rovno pod masívom Mt. Cinta, ktorý sa šplhá vysoko k oblakom. No toto teda nebude prechádzka ružovým sadom. Hneď od chaty chodník začína prudko stúpať. Čaká nás prevýšenie cez tisíc metrov. Značenie je tu veľmi slabé. Sem tam trpaslík, prípadne oranžová bodka označujúca turistickú trasu. Zo začiatku tu je ešte aká-taká vegetácia no so stúpajúcou nadmorskou výškou nám robia spoločnosť už len skaly a do 2000 metrov sa objavujú i prvé fliačiky snehu. (Romanov dodatok: Ešte včera tu bola súvislá snehová pokrývka.) (Na toto musím reagovať. Roman ty si tu bol aj včera? J) Počasie je nádherné. Takmer bez obláčka. Postupne zhadzujeme vrchné vrstvy oblečenia a ja začínam preklínať sám seba. Prečo som si nevzal krátke nohavice?

Dvakrát sa nám stáva, že strácame chodník a tak sa musíme vrátiť. Kde ste slovenskí značkári? (Romanov dodatok: A predsa nejaké slovenské značky. Nachádzame hrdzavú plechovku od piva Topvar. Slovenskí milovníci korzickej prírody. Aby som nenadával len na Slovákov,  čoskoro nachádzame aj prázdneho Gambáča.)  Viackrát prechádzame suťoviskami, čo sa veľmi nepáči našim nohám obutým iba v teniskách. Predsa len pevnejšie topánky by sa v takomto exponovanom teréne lepšie uplatnili.

Mt_Cinto.jpg (55672 bytes)

Na poludnie sme na vrchole. Už tu je pár ľudí, ktorí vystúpili inými cestami. Obloha už nie je úplne čistá, sem-tam sa objaví mráčik. Výhľad je však stále vynikajúci. Dlhé minúty len hľadíme vôkol seba. Tu sa nám potvrdzuje, že Korzika je najhornatejším ostrovom v stredomorí vôkol nás, kam len dovidíme sú len končiare. Máme výhľad na celú šírku ostrova. Na východe i západe sa na horizonte odráža morská hladina. Na západe dokonca pozorujeme pristávací manéver veľkej lode asi trajektu.

Dávame si niečo pod zub. Samozrejme nesmie chýbať vrcholové foto. Posledné pohľady z vtáčej perspektívy a ide sa dole. Cesta nám rýchlo ubieha. Musíme však ísť opatrne. Predsa len nemáme najvhodnejšiu obuv.

Pri chate začína byť Roman akýsi nesvoj. Niečo mu chýba. Po rýchlej inventúre zisťuje, že chýbajúcou časťou je šuštiaková bunda. Vracia sa kúsok späť. Pýta sa ďalších zostupujúcich turistov, či ju náhodou nenašli. Po bunde však ani chýru ani slychu. Za normálnych okolností niekde na Slovensku by jej stratu hneď pustil z hlavy. Bola to len taká obyčajná z burzy od Číňanov (Romanov dodatok: od  Turkov ty .......,) takže k veľkej škode nedošlo. Avšak my sme len na začiatku a to nás čakajú ešte tri týždne s prechodom Álp. No čo, bude to bez nej musieť prežiť.

Za chatou stretávame partiu Francúzov. Prišli si omrknúť terén a nabrať odvahu pred zajtrajším výstupom. Ťahajú z nás rozumy ohľadom výstupu. Sme už dosť unavení, a tak nám nie je veľmi do reči.

Vraciame sa k bikom. Po chvíli nás dobieha Palo, ktorému to akosi dlho trvá. V pätách mu ide rakúsky pár, s ktorým sme sa dnes striedali vo vedení.  Rakušák nás úplne psychicky odrovnáva, keď pri chate s formulkou: „Bim sala bin“ odkladá veľký kameň a spod neho vyčarováva pollitrovú plechovku piva. Najhoršie muky však prežívame pri pohľade na neho, ako sa v ňom ten úžasný mok stráca. Surovec jeden.

Nemôžeme to už viac znášať, radšej nasadáme na bajky a prášime si to dolu k základnému táboru. (Romanov dodatok: Stihol som pri zjazde spadnúť z bajku, našťastie sa mu nič nestalo, iba mu uniklo zopár nadávok a oškrel si ruku.) (Vidíš. Na toto som úplne zabudol. Nie som len ja drevený.)

Veci sú O.K. Dokonca ich i kravy nechali na pokoji. Akosi nám vyhladlo a tak hľadáme niečo pod zub a konečne si ovárame zaslúžené pivko. Vegetíme na slniečku a vychutnávame si pohodičku. Po ceste popri nás sa rúti auto s rakúskou posádkou. Mávame Rakušákovi  s pivom v ruke. Vraciame mu jeho podraz.

Čas akosi rýchlo letí. Ani sme sa nenazdali a je neskoré popoludnie. Najvyšší čas vypadnúť, nech dnes prejdeme nejaký ten kilometrík. Pôvodne sme chceli do večera zdolať sedlo Col de Verghio. S tým sa však môžeme rozlúčiť. Dnes to nemáme šancu stihnúť.

Z kopca nám cesta rýchlo ubieha. Nie ako včera večer, keď sme bojovali o každý meter. Sme na hlavnej. Míňame posledné obydlia a začíname pomaly stúpať lesom. Tu po prvý raz stretávame voľne pasúce sa polodivé prasce. Samozrejme, že neodoláme a robíme pár fotiek. Niektoré sa vyvaľujú na slniečku popri ceste, iné rypákom zháňajú niečo pod zub. Predovšetkým si nás vôbec nevšímajú, ako keby sme tu ani neboli.

Cesta sa kľukatí ihličnatým lesom. Sedlo už isto nie je ďaleko. Začína sa však stmievať. Najvyšší čas nájsť miesto na spanie. Nič vhodné však nemôžeme nájsť. Nakoniec sa rozhodujeme pre čistinku pod cestou, kde rozbíjame tábor. Varíme večeru a pripravujeme sa na nocľah. Z diaľky k nám doliehajú akési zvuky. Spočiatku tomu nevenujeme pozornosť. Avšak s rastúcim šramotom sa začíname obzerať vôkol seba, odkiaľ to prichádza a čo je príčinou toho rámusu. Spoza stromov sa na nás rúti stádo svíň. Rýchlo ratujeme vybalené veci. Vôbec sa nás neboja, svine jedny. Sú strašne dotieravé. V kľude sa púšťajú do Romanovej večere. To mu teda nemali robiť. Chytá najbližšiu palicu a snaží sa ich zahnať. Palo zo strachu o svoju večeru začína na ne revať ako zmyslov zbavený. Konečne sa dávajú na ústup. 

svine.jpg (52369 bytes)

Rýchlo všetko schovávame. Takmer za tmy staviame stan, do ktorého putujú všetky brašne z bicyklov. Našťastie s pribúdajúcou tmou nás prasiatka po jednom opúšťajú. Dnes máme toho akurát tak dosť a bez problémov usíname.

Dnes sme zdolali najvyšší vrch Korziky Mt. Cinto, na bajkoch prešli 30 kilometrov a nastúpalii 800m.

 

11. 6.2002

Ráno nás opäť vítajú slnečné lúče. Na našu „radosť“ opäť pribiehajú naši včerajší spoločníci. Všetci sú vyspaní do ružova, až na jedného čierneho mašura. Niektoré svine sú čiernymi fľakmi. U nich je ťažko posúdiť ako sa vyspali. Asi sme im sympatickí, keď nám hneď od rána znepríjemňujú život. Rozmýšľame, čím to môže byť. Asi tým našim smradom. Včera večer sme sa neumyli a tak si myslia že sme z ich rodu.

Poučení zo včerajšieho večera ich jeden obháňa pričom sa ostatní balia. Dlho sa nezdržiavame a opúšťame náš flek. Kŕmime naše stádo zbytkami a držíme im palce, aby sa na jeseň, kedy ich pozháňajú do chlievov, nedostali na pekáč.

Od sedla sme skutočne nenocovali ďaleko. Dobýjame ho po zdolaní pár serpentín. Na vrchole prechádzame popri českom mikrobuse s prívesom na bicykle. To je cykloturistika. Vyviesť sa autom hore a na biku sa spustiť dole. To by nás asi nebavilo. Sme v najvyššom sedle Korziky Col de Verghio 1477 m n. m. 

Col_de_Verghio.jpg (62399 bytes)

Dominantou sedla je obrovská socha. Prekvapujú nás lyžiarske vleky tiahnúce sa po okolitých svahoch. To by sa mi páčilo. Doobeda jazdiť na lyžiach a poobede si vychutnávať hukot mora. Zdravíme Čechov prechádzajúcich okolo nás, ktorí si idú vychutnať zjazd až k moru. Ešte pár fotiek a hneď ich nasledujeme. Čaká nás klesanie, pri ktorom sa dostaneme na nulu.

Pred nami sa otvára úzky a hlboký kaňon. Cesta sa ako stužka zarezáva v jeho svahoch vysoko nad riečkou, ktorá ho vytvarovala do dnešnej podoby. V diaľke sa nám sem-tam objaví krásna tyrkysová hladina mora. S klesajúcou výškou stúpa teplota. Už nemôžeme byť ďaleko. Každú chvíľu musíme byť pri mori. V úzkej zátoke pred nami vyrastá mestečko. Zjazdujeme úplne k morskej hladine. Zátoku medzi bralami v strede rozdeľuje skalnatý zárez, na konci ktorého sa týči strážna veža, ktorá má pod dohľadom celé okolie. Brázdime úzke uličky malého mestečka Porto, ktoré je zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. 

Porto.jpg (89939 bytes)

Mostom ponad rieku vlievajúcej sa do mora sa dostávame na štrkovú pláž. I keď je celkom teplo, na pláži sa opaľuje iba pár ľudí. Máme čas tak dve hodiny, kým sa nám nabije baterka do kamery. Nechali sme ju u mladých potápačov v prístave. Za ten čas si chceme užiť trocha slanej vody.

More je však rozbúrené. Metrové vlny sa budú asi dosť zle prekonávať. Prvý sa skúša dostať do vody Palo. Hneď prvá vlna ho posiela k zemi. Môže byť rád, že si zachránil plavky. S plávaním sa môžeme pre dnešok definitívne rozlúčiť. Táto skúsenosť nám stačila a tak s Romanom vchádzame do vody len po kolená a to s veľkým rešpektom. Párkrát sa ovlažíme, robíme revíziu vo veciach a sušíme stan, ktorý nám skoro odfúklo. Zisťujeme, že v supermarkete budeme musieť dokúpiť chlieb a zopár maličkostí.

Oddýchnutí opúšťame toto úchvatné mesto s pôsobivým okolím. Opäť nás čaká makačka. Musíme sa od mora dostať na cestu zarezanú v skale vysoko nad morskou hladinou. Na križovatke nad mestom, kde sa napájame na hlavú cestu, dokupujeme bagety (Romanov dodatok: a pivo.) Po chlebe ani pamiatky. No, budeme si musieť zvyknúť.

S doplnenými zásobami definitívne opúšťame Porto. Cesta stúpa nad mesto na jednu i druhú stranu. Je poriadne teplo. Ešteže nám tieň robia stromy. Stúpanie nám dáva dobre zabrať. Konečne sme v dostatočnej výške. More je hlboko pod nami. Ako na dlani sa nám ukazuje celé Porto učupené pod strážnou vežou s prístavom a plážou. Tu už je stromov pomenej a slnko páli celou svojou silou. A to je ešte len jún. Uzučká cesta je vysekaná v skale a kľukatí sa vysoko nad morom. Je tu dosť veľká premávka. Väčšie autá a autobusy s turistami vytrubujú v neprehľadných zatáčkach, aby upozornili protiidúcich na možnú kolíziu. Každú chvíľu, pokiaľ je to možné stojíme. Robíme fotky alebo vychutnávame okolitú scenériu. (Romanov dodatok: Nádherný kraj.) Ťažko to opísať slovami.

za_Portom.jpg (54846 bytes)

Cesta sa pomaly od mesta odkláňa a pred nami je mestečko Piana s typickou korzickou architektúrou. Nasleduje 30 kilometrový úsek vnútrozemím. Stúpame takmer do výšky 500 metrov. Jediné, čo nás teší, že po stúpaní bude nasledovať zjazd. Ten si teda fakt vychutnávame. V meste Cargese sme opäť pri mori. Cesta je iba pár metrov nad morskou hladinou. Míňame množstvo pláží, neďaleko ktorých sa nachádzajú väčšinou prízemné hotely a motely, ktoré nenarúšajú ráz krajiny. Na náš vkus je tu však až priveľa civilizácie. Takmer po rovine nám kilometre na tachometroch rýchlo naskakujú. Pomaly sa zvečerieva. Treba nájsť miesto na spanie. Skúšame to na pláži. Ráno však nemáme chuť vytriasať piesok zo spacákov. Ideálne miesto nachádzame pár kilometrov za Sagone na polostrove. Kedysi tu bolo parkovisko pre autá. Prístupová cesta je však prehradená zátarasami a na odpočívadlo so stolmi tesne nad morom je možné sa dostať iba po svojich. Samozrejme to nie je pre nás neprekonateľná prekážka a zátarasy obchádzame i s našimi tátošmi. Pri obchádzaní zábrany zle odhadujem schopnosť manévrovať so svojim nabaleným bajkom a padám k zemi. Samozrejme kolegovci vybuchujú do smiechu, avšak ja mám od smiechu ďaleko. (Romanov dodatok: Čo to kecáš, ja som sa ti vôbec nesmial J). Najmä, keď moje oči zočia pár centimetrov od miesta, kde sa váľam v prachu a piesku moje množstvo sklenných črepov. Našťastie je všetko v poriadku.

Tábor rozbíjame pri stoloch. Varíme večeru. Roman sa kúpe v mori. Prístup do vody je však veľmi zlý. (Romanov dodatok: Dá sa do nej  zliezť len z brala po ostrých skalách, pričom je treba vystihnúť moment medzi jednotlivými nárazmi vĺn. Ešte horšie je vyliezanie z vody, pričom nebezpečenstvo hrozí pri každom príchode vlny. Adrenalín momentálne nepotrebujem zvyšovať, a tak sa idem iba opláchnuť.) Roman prichádza po pár minútach. Našťastie ho (Romanov dodatok: moc) o bralo neoplieskalo. I tak však na viacerých miestach krváca zo škrabancov od skál.

Pri večeri rozoberáme dnešný deň, pozorujeme krásny západ slnka nad morskou hladinou a využívame vymoženosti techniky. Voláme domov mobilom.

Prešli sme 103 km a nastúpali 1350 metrov.

 

12. 6.2002

Ráno nás čaká pár kilometrov popri mori. Po ich zdolaní more opúšťame a nasleduje stúpanie do takmer päťsto metrového sedla. V tieni autobusovej zástavky si dávame raňajky. Opäť to vyzerá na horúci deň. V protismere šliape do kopca nabalená, osamelá cyklistka. Dáva si pri nás pauzu pred záverečným stúpaním a tak sa púšťame do reči. Je to Nemka a dnes vyrazila z Ajaccia. V rámci týždňovej dovolenky chce doraziť na biku do Calvi. Nie je to ďaleko, no i tak ju obdivujeme. Vyraziť sama bez najazdených kilometrov???. Klobúk dolu.

Na rozdiel od nej my ideme z kopca. Pred nami sa začína črtať hlavné mesto Korziky Ajaccio. Naše prvé kroky vedú do supermarketu. Treba spraviť menší nákup.

(Romanov dodatok: Zaňuchal  som výhodný obchod. Zo supermarketu vychádzam z ôsmimi pollitrovými plechovkami lahodného žltého moku a slovami “Stálo iba 38 halierov a aj tak už mám prázdne kabele, veď som stratil bundu. No nekúp to.“ Občerstvujeme sa chladnými jogurtami a Roman pivom.

Ajaccio je na Korzické pomery celkom veľké mesto. Množstvo áut, viacprúdové cesty, veľa semaforov, jednosmerky. Toto všetko nám znepríjemňuje život. Snažíme sa čo najrýchlejšie dostať do historického centra. Dominantou mesta je pevnosť týčiaca sa na brale nad prístavom. Doteraz však patrí armáde, a tak sa dnu nedá dostať. Jazdíme po úzkych uličkách historického centra plného ľudí. Naše utrápené telá skladáme v parčíku pri prístave v tieni pevnosti. No keď sa mám priznať, čakal som od tohto mesta, rodiska Napoleona, ktorý je bezpochyby tunajším najznámejším rodákom viac. Najviac ma snáď upútal práve prístav, ktorý máme ako na dlani a pár neďalekých úzkych uličiek s námestiami, na ktorých skoro na každom nájdete práve Napoleonovu podobizeň zvečnenú v sochách z rôzneho obdobia jeho života.

Po krátkom odpočinku s chudobným obedom opúšťame toto najväčšie Korzické mesto. Štvorprúdovkou prechádzame popri medzinárodnom letisku. Snažíme sa čo najviac zabrať do pedálov, aby sme opustili túto hlavnú cestu a čo najskôr odbočili na 55. Konečne je tu naša odbočka. Áut avšak akosi neubudlo. Opäť sme pár metrov od mora. Čo však narobíme? Sme vo veľkom letovisku Porticcio so širokou plážou. Slnko je vysoko nad nami. Kto bude naháňať kilometre v takejto horúčave? Bicykle nechávame na parkovisku pri pláži a trielime sa schladiť do vody. Je vidieť, že sezóna ešte nezačala. Na pláži je iba pár ľudí. Opäť sú dosť veľké vlny, zle sa pláva. Vylihujeme na slniečku a snažíme sa chytiť bronz po celom tele, nie len iba po lakte a kolená – klasické cyklistické opálenie. Dnes sme toho teda veľmi neprešli. Po dvojhodinovej prestávke najvyšší čas vyraziť, i keď sa nám akosi nechce.

Ako to už býva zvykom, opäť nás čaká úsek, kde cesta tesne kopíruje pobrežie. Za Portigliolom sa od mora vzďaľujeme, čo je predzvesť stúpania. Stromov nikde. Hic ako v peci a pred nami riadny kopčisko. Dúfam, že nás netratí šľak. Táto 155 je teda riadny zabijak. Stúpanie sa strieda s klesaním. Cesta je čím ďalej užšia a užšia. Zhoršuje sa povrch cesty. Je tak maximálne pre trek. Na cesťáku by to bola riadna natriasačka. Prostredie však stojí za to Sem tam sa objavujú pekné výhľady na neďaleké more, ktoré je miestami až štyristo metrov pod nami. Prekonávame viacej stúpaní. Tu samozrejme nasleduje rovnako prudký zjazd do doliny, ktorej dnom pravidelne preteká potok. Jedno takéto miesto využívame na kratšiu prestávku s osviežením v studenej vode. Palo si prepiera dres. Akosi má toho dosť. Toto sme teda nečakali. Tie stupáky so slnkom nám dávajú riadne do tela.

Našťastie naše dnešné utrpenie sa blíži k záveru. Dostávame sa k rieke Taravo so širším údolím a konečne rovinkou. Mostom prechádzame na druhú stranu. Chceme si spraviť asi päťkilometrovú odbočku na sever. Pri dedine Filitosa sa totiž nachádzajú prehistorické tritisíc rokov staré kamenné sochy. Spočiatku kopírujeme rieku, no po chvíli ju opúšťame a opäť stúpame. Víta nás malá dedinka s pár obchodmi so suvenírami a dielňami miestnych umelcov. Je takmer pol siedmej a tak je tu pusto. Hneď sa hrnieme k bráne areálu. Vstupné je 5 eur. Teraz sú sochy pre zmenu z nás. Predavač lístkov nevie anglicky, a tak sa s ním nedá ani dohadovať. Skúšam študentský preukaz. Nemá to zmysel. Cena je päť eúr. Zľavy neexistujú. Nie je to zasa až taká horibilná suma no od 22 frankov uvádzaných v sprievodcovi to má ďaleko. Palo s Romanom samozrejme dlabú na to. Čo teraz? Obetujem tých pár eúr, či kašľať na to? Tí dvaja zasa budú pindať, že musia na mňa čakať. Niekedy na budúce. Točíme a padáme preč. Vraciame sa tou istou cestou k rieke a k moru. (Romanov dodatok: Maroš, však to boli len malí (pôvodné slovo sa nedalo uverejniť) trpaslíci, ešte by ťa seklo v krížoch, keby si si ich pozeral.)

Zisťujeme, že s nocľahom bude problém. Popri ceste je jeden súkromný pozemok vedľa druhého a každý je ohradený vysokým plotom. Za každým sa ukrýva honosná vila. Podľa mapy sa po pár kilometroch napojíme na hlavnú cestu, takže tam to bude pravdepodobne ešte horšie. Nakoniec sa nám predsa len podarilo nájsť malú plošinku nad cestou, a tak je po problémoch. Varíme večeru a pripravujeme sa na nocľah. Pred nami nad morskou hladinou sa rozsvecujú svetlá neďalekého mesta Propriano.

Dnes sme prešli 113 km a nastúpali 1500 metrov.

 

13. 6.2002

Vstávame skoro ráno, nech prejdeme pár kilometrov v relatívnom chlade. Po piatich kilometroch sme v meste Propriano. Ešte tesne pred mestom nás upúta malá pláž. Neodoláme a stojíme. I keď je slnko ešte schované za kopcom, obliekame si plavky a ide sa do vody. Pláž je tvorená malými kamienkami. V zátoke je more ako zrkadlo. Voda nás pekne osviežuje. Dávame si niečo pod zub. Naberáme smer centrum. Prezeráme si prístav. Začína sa nový deň. Obchodníci vykladajú na stojanoch pred malé obchodíky tovar. Slniečko už vykuklo spoza kopcov. I keď je ešte málo hodín, opäť začína pripekať.

Za mestom sa opäť napájame na hlavnú cestu stúpajúcu nad mesto. Z kopca sa spúšťame do údolia rieky Rizzanese. Tá nám robí spoločnosť necelých desať kilometrov. Avšak naša cesta sa od nej odkláňa na juh a začína pekne stúpať. Máme problém s vodou. Ešteže vedľa cesty pri hoteli je malá fontánka. I keď je táto životodarná tekutina akási do žlta, je nám to fuk a dopĺňame všetky fľaše. Predsa každé ráno dezinfikujeme organizmus domácou slivovicou a tak musíme niečo zniesť.

Slniečko už pečie v plnej sile a pred nami pekný stupák. Našťastie po pár serpentínach končí pred bránami mesta Sartene. Veľmi pekné mestečko na skalnatom brale obohnané hradbami. Stojíme nedobrovoľne na námestí. Roman opravuje prešmykovač. Pri oprave ho pozorujú traja domáci chlapci. Ich zvedavosť víťazí a snažia sa s nami konverzovať. Po anglicky vedia však iba pár slov a naša francúzština pozostáva tak maximálne z desiatich slov. Po chvíli je Roman s opravou hotový, a tak vyrážame po úzkych uličkách na prehliadku mestom. Tu by to veru chcelo obetovať aspoň pol dňa.

Sartene.jpg (67259 bytes)

Opúšťame príjemný chládok úzkych uličiek medzi vysokými kamennými domami Sartene. Cesta opäť stúpa. Stromov niet. Všade vôkol iba vyprahnutá krajina so zakrpatenými kríkmi. Keby to slnko tak nepieklo. Jediné, čo nás poháňa vpred je vidina mora. Tam sa konečne schladíme. Pri výletnom mieste Roccapina stretáme skupinku Čechov, ktorých sme stretli v Nice a šli taktiež sem na Korziku. Idú opačným smerom a práve sa vracajú z juhu. Ich informácie nás nepotešili. Skôr ako v Bonifaciu sa k moru nedostaneme. Teda dostať by sme sa aj dostali, avšak najskôr pôjdeme vysoko nad morom a ďalej je zasa more špinavé. Sakra.

Znechutení, nasadáme na bajky a vyrážame spod tieňa kaviarne pod rozpálenú guľu, pred ktorou niet úniku. Fádna krajina bez stromov. Sem-tam sa v diaľke objaví more. 

Začíname byť mimo. Dávame si prestávku v tieni stromov.

pred_Bonifaciom.jpg (85251 bytes)

Monotónne šliapanie do pedálov. (Romanov dodatok: Chytá ma kríza.) Nech len už máme tento nepríjemný úsek za sebou.

Konečne sa v diaľke objavuje silueta brala s mestom. Úzkym kaňonom sa dostávame k moru. Sme priamo v prístave. Nad ním na brale za hradbami tušíme mesto. Naše kroky však najskôr mieria do neďalekého supermarketu. Hlavne treba kúpiť niečo na pitie. Akosi nám vysmädlo. Taktiež by nebolo zlé dať si niečo pod zub. Hlad a najmä smäd sú ukojené. Vraciame sa do prístavu.

Je tu množstvo menších motorových lodí tak pre desať pätnásť cestujúcich. Ich posádka ponúka plavbu popod mestom a vjazd do morskej jaskyne. Tak tomuto neodoláme. Podarí sa nám zjednať lístky na 20 euro za troch. Celkom slušná cena.

Loď však nie je naplnená a tak čakáme, kým sa nájdu ďalší pasažieri. Z pôvodných desiatich minút sa to natiahlo na hodinu. Konečne je nás dostatok. Bajky nechávame zamknuté v prístave a prosíme nadháňača nech nám dá na ne pozor.

Sadáme si na čelo lode. Pokiaľ sme v prístave tak je to perfektný flek. No pri výjazde na otvorené more a náraze prvej vlny na predok lode začíname chápať zmysel lavíc za kabínou kapitána – morského vlka. Loďou si to šinieme popri skalnatom pobreží s takmer kolmými bralami končiacimi dobrých pár desiatok metrov nad našimi zaklonenými hlavami. Nasleduje vjazd do jaskyne, pričom celá posádka lode stuhne a dúfa, či nás vlny neoplieskajú o masívnu skalu. Po úspešnom zvládnutí efektného manévru kapitána všetci spontánne tlieskajú. V jaskyni nie je úplne tma, osvetľuje ju svetlo prichádzajúce cez komín v strope. Po tristošesťdesiat stupňovom obrate plnou parou vyrážame vpred na otvorené more. Nasleduje húpavá jazda popod Bonifáciom vysoko nad nami, efektná otočka a ide sa späť do prístavu chránenom mnohými vežičkami so strieľňami.

Bonifacio.jpg (58619 bytes)

Na túto plavbu len tak skoro nezabudneme. V prístave nás očakávajú naše tátoše. Zbežná kontrola nás presvedčila o tom, že počas našej neprítomnosti neutrpeli žiadnu ujmu.

Strmou cestou sa púšťame do boja s bralom. Ide sa na prehliadku Bonifacia. Roman na vrchole dostáva defekt. Nemá zmysel, aby sme na neho čakali. Našu pomoc nepotrebuje. Poradí si i sám. Pokračujeme ďalej do mesta. Niekde sa stretneme. S Palom si prezeráme starú pevnosť chrániacu prístav, z ktorej časť stále patrí vojakom. Neďaleko pevnosti je pre našinca veľmi zaujímavý cintorín. Hrobky sú ako malé domčeky a celé to pôsobí dojmom malého mestečka. Pokračujeme ďalej hlbšie do mesta.  Dostávame sa ku schodom, ktoré vraj boli vytesané za jednu noc a tým sa dobyvateľom podarilo mesto dobyť. Cena vstupu 5 euro. Majte nás radi.

Zažraným do atmosféry mesta nám uniká zmysel pre realitu. Ručičky hodín pekne pobehli. Najvyšší čas vyraziť ďalej. Je tu čo pozerať na celý deň a nie len na pár hodín.

Naším dnešným cieľom je ešte neďaleký maják Semaphore – najjužnejšie miesto Korziky. V prístave opúšťame mesto vpravo. Samozrejme opäť stúpame, ako už na Korzike býva zvykom. Dostávame sa k novému veľkému majáku, na ktorom sa pracuje. Tu cesta pre motoristov končí. My však s bicyklami podliezame závoru a ide sa ďalej. Pre zmenu, aby to nebolo také jednoduché, najskôr klesáme a potom nás čaká stúpanie až k majáku. Tu zisťujeme, prečo je cesta uzavretá a zmysel výstražných tabúľ. Na mnohých miestach sa totiž cesta utrhla a klesá do hlbokých roklín. Už len pár metrov a sme pri majáku. Najjužnejší cíp máme vo vrecku. Pred nami len more a pätnásť kilometrov vzdialená Sardínia. Slnko už hádže veľmi dlhé tiene, a tak sa veľmi nezdržiavame.

Rýchlo sa vraciame do Bonifacia. Úzkym kaňonom späť na hlavnú cestu a naberáme severný smer. V prospektoch a na pohľadniciach nás zaujala veľmi pekná takmer kruhová zátoka s plážou Le golfe de Rondinara. Tu by sme chceli pre dnešok skončiť. Čaká nás zo dvadsať kilometrov a slnko je stále nižšie a nižšie. Poriadne zaberáme do pedálov. Ide sa takmer po rovine vyprahnutou krajinou. Slnko už nepraží, ideálne cyklistické počasie. Pätnásť kilometrov sme zlúpli ako malinu. Pred sebou máme odbočku s veľkým bilbordom, na ktorom je vyobrazená naša vysnená zátoka. Cesta stúpa z nuly na dvestovku. Keď chce mať človek romantiku, niečo tomu musí obetovať. Už máme pred sebou len zjazd. Figu borovú. Trocha sa spustíme a opäť sa stúpa. Cesty sa rozdvojujú. Púšťame sa vpravo. Dúfame, že správne. Míňame kemp. Už to nemôže byť ďaleko. Tma nám už pomaly klope na dvere. Pred nami už cítime more. Konečne sme tu. Aké je však naše sklamanie. More v zátoke je ani nie po pás. Voda špinavá a vôkol nás hejná komárov. Dlabem na to strhávam zo seba všetky veci a na Adama sa švácam do špinavej vody. Po chvíli váhania ma nasledujú i kolegovia. Predstavy a reklama sú dobré svinstvo.

Znechutení sa vraciame na neďaleké parkovisko s lúkou, kde takmer za tmy varíme a v tme jeme večeru. Staviame moskytérium a pripravujeme sa na noc. Zrazu sem nabieha miestny na dodávke a vyháňa nás preč. Vraj tu nemôžeme spať. To je ale ............. Je nám to už presne tam, a tak sa s rehotom balíme. To nám ten dnešný deň pekne končí. V úplnej tme šliapeme do kopca po asfaltke a dúfame, že to niekto z nás nezalomí v jarku. Máme toho akurát tak dosť a tak končíme za živým plotom na lúke len v spacákoch. Ešte našťastie, že tu niet toľko komárov. Spotení ako prasce a unavení po celom dni usíname.

Dnes máme v nohách 113 km a nastúpaných 1800 metrov.

 

14. 6.2002

Ráno veľmi nevylihujeme. Chceme prejsť čo najviac kilometrov v klíme vhodnej na bicyklovanie. Po pár kilometroch nás predbieha holka s nabaleným bajkom. Akosi ešte nie sme zahriati a tak sa chytáme do háku. Čo je to s nami? Vôbec sa nám nechce. Dievčina ťahá ako o život a tak ani nestriedame. Našu česť zachraňuje Roman, ktorý sa prediera dopredu a ťahá nás nejaký ten kilometrík. Ani sa nenazdáme a prvých dnešných dvadsať kilákov máme za sebou. Pred nami sa objavuje mesto Porto – Vecchio. Tu chceme odbočiť vľavo do hôr. V meste musíme dokúpiť potraviny. Sme tu však priskoro. Supermarket otvárajú až o deviatej. Kým otvoria, tak si ideme prezrieť prístav a staré mesto nad ním. Nakupujeme potraviny, dopĺňame vodu a prášime preč.

Opúšťame hlavnú cestu, križujeme obchvat mesta a ide sa do hôr. Spočiatku ideme pekne po rovine no máme zlú predtuchu, že čoskoro začne stúpanie. Mapa neklame. Musíme sa vyšplhať do výšky 1218 metrov, čo je najvyššie miesto dnešnej etapy – sedlo Col de Bavella. Aby to nebolo také jednoduché po nadobudnutí určitej výšky sa pár krát niečo klesne.

Slnko opäť pripeká. No to bude paráda. Ešteže nám majestátne borovice svojimi vetvami vytvárajú mierumilovnejšie podmienky pre to priblblé šliapanie do kopca. Akoby toho nebolo dosť, Palo trhá reťaz. Hm. To bude problém. Prvý s nervami rezignuje Roman. Nemôže sa pozerať na dreveného Pala, ako zápasí s nitovačom, radšej sa sám púšťa do opravy. Palo mu pri tom asistuje. Ja si dávam v tieni stromov šlofíka. Normálne som zalomil. Preberám sa do tvrdej reality. Pred sebou vidím starší manželský pár na cesťákoch ako sa snažia pomôcť nášmu technikovi a jeho pomocníkovi. Francúz im podáva kúsok reťaze. Na svojom cesťáku má však len osemkolo a Palo má kazetu až s deviatimi pastorkami. Reťaz je užšia takže smola. No nič, tak sa iba skracuje a nituje rozbitým nitovačom a neostáva nám nič iné iba veriť, že to vydrží.

Okolo obeda sa nám konečne darí doplaziť do dedinky I`Ospedale s nadmorskou výškou niečo cez kilometer. Akosi je tu pusto, asi všetci obedujú. Vo fontánke dopĺňame vodu. Prepierame dresy a ide sa ďalej. Podľa mapy by sme mali byť neďaleko jazera. Tu si chceme spraviť obedňajšiu prestávku. Utrápení prichádzame k cieľu. Prostredie je úžasné. Vysoké borovice, nad vodou sa týčia strmé skalnaté bralá. Na kúpanie to však nie je. Je tu docela veľa ľudí. Zopár ich chytá ryby, iní si vyšli len na piknik. Bicykle opierame o stromy a púšťame sa do suchého obeda. Odpočinutí po hodinovej prestávke nasadáme na tátoše a ide sa ďalej. Na konci jazera zisťujeme, že je to priehrada. Cesta prechádza po priehradnom múre na druhú stranu údolia.

Najviac nás teší nový asfaltový povrch cesty a najmä to, že ideme z kopca. Po krátkom, ale intenzívnom klesaní začíname opäť stúpať. Dostávame sa do sedla Bocca d`Illarota s výškou 991 metrov nad morom. Samozrejme si nenecháme ujsť foto. Začína sa mi to tu páčiť čím ďalej, tým viac. Keby tak nebolo tej bagáže... Nasleduje zjazd, ďalšie sedielko a vchádzame do mestečka Zonza. Na námestí prechádzame asi najmenším možným kruhovým objazdom. Je tvorený pilierom o veľkosti prevráteného vedra v strede obdĺžnikového námestíčka. Batéria v kamere odmieta poslušnosť. To snáď nie. Ešte isto budú zaujímavé miesta. Treba ju niekde dobiť. S Romanom, nabíjačkou a batériou sa vyberáme do obchodu so suvenírami. Predavač však nevie anglicky a tak mu posunkami vysvetľujeme náš problém. Našťastie pochopil o čo nám ide a tak máme po probléme.

Polhodinku vstrebávame pokojnú atmosféru Zonzy. To by malo batérii stačiť. Ďakujeme predavačovi, kupujeme pohľadnice a ide sa ďalej. Opäť stúpame. Po desiatich kilometroch zo Zonzy sme v sedle Col de Bavella (1218 m n. m.). Prekrásne prostredie. Vysoké bralá zakrpatené borovice. Sedlu dominuje umelý kopec navŕšený z kameňov na vrchole so sochou (asi Madony). 

Col_de_Bavella.jpg (76294 bytes)

Je tu množstvo výletníkov. Neďaleko nás zastavuje český autobus. Prvé čo nás napadá, teraz by nám bodlo chladené pivko. Roman neváha a ide sa spýtať do autobusu. Prináša tri vychladené trojdecky. (Romanov dodatok: Gambáča.) To je paráda. Nič lepšie nás už ani nemohlo stretnúť. Sedíme v sedle v tieni a vychutnávame zázračný mok.

Z opačnej strany sedla nás zaujme množstvo malých kamenných domčekov. Ani sa nečudujem, že tento prekrásny flek. Svaly si preťahujeme prechádzkou neďaleko od sedla.

Nasleduje prudký zjazd po serpentínach kľukatiacich sa tesne pod sebou. Dostávame sa na dno údolia ohraničenom vysokými bralami zo všetkých štyroch strán. Asi budeme opäť stúpať. Našťastie stúpanie nie je veľmi dlhé a po ňom nasleduje opäť zjazd úžasnou prírodou. Široká cesta s novým povrchom sa razom zužuje na úzku rozbitú cestičku prudko klesajúcu do úzkeho a hlbokého údolia. Táto sem lepšie pasuje. (Romanov dodatok: Hlboko pod  cestou je vidieť vrak auta. Takýmto spôsobom sa Korzičania zbavujú svojich starých aut. Takýto pohľad je možné  uvidieť kdekoľvek na Korzike. My sme počas nášho korzického pôsobenia napočítali asi 30 vrakov.)

Z údolia sa medzičasom stratilo slniečko. Neklamný znak toho, že treba nájsť miesto na nocľah. Minuli sme pár malých kempov ani nie veľmi drahých (5-7 euro za dve osoby a stan). Kempy však nie sú náš štýl. Miesto na spanie nachádzame pri riečke Solenzara neďaleko cesty. Vodu využívame k spláchnutiu celodennej špiny a soli. Varíme večeru. (Romanov dodatok: Zrazu začujeme nejaký šuchot a ovzduším sa začne šíriť strašný smrad. Vo svetle baterky sa odrážajú dve svietiace bodky. Po chvíli zisťujeme, že sú to oči líšky. Snažíme sa ju zahnať, ale ona utečie iba kúsok, a z diaľky nás pozoruje. Asi zacítila naše špeciality a začali jej tiecť sliny.)

Za tmy zaliezame do moskytéria. Pomaly zaspávame. Z driemot nás preberá šramot. (Romanov dodatok: Po chvíli zisťujeme, že je to opäť naša stará známa. Najprv sa pustila do igelitky s odpadom, ktorú sme nechali kúsok od stanu a čoskoro začala kúsať do našich cyklobrašní.) Nie a nie ju odohnať. Vôbec sa nás nebojí. Stále sa vracia k naším kabelám zaveseným na nosičoch. Romanovi a Palovi to nedá pokoja a tak vyliezajú zo spacákov a stanu. Mne sa akosi nechce. Pobehujú vonku a ja medzi tým zaspávam.

Za dnešok máme v nohách 93 kilometrov a  nastúpaných 2000 metrov.

 

15. 6.2002

Ako obyčajne, prvý som na nohách ja. Prvé, čo ma zaujalo boli nezvyčajné vianočné stromčeky. Všetky kríky a nižšie stromy vôkol nás sú obvešané našimi vecami. Tam visia cyklobrašne. Vedľa na strome tenisky o kus ďalej sa sušia večer vyprané tričká. Aby nás vraj v noci líška viac neotravovala kolegovci všetko, čo sa dalo povešali po stromoch. Zvešiavam veci, balím čo netreba a budím zvyšok mužstva. Akosi sa im nechce vyliezť zo spacákov.

Po pár kilometroch sa napájame na 198. Opäť sme pri mori. Cesta je nezáživná takmer po rovine, sem-tam malé stúpanie, či klesanie. Snažíme sa čo najviac šliapať do pedálov nech máme tento úsek čo najrýchlejšie za sebou. Veľmi nezaujímavý úsek. Veľká premávka. Hic. K moru sa nikde nedá dostať. Prvá možnosť na kúpanie sa nám naskytá až popoludní pri mestečku Moriani. Neváhame ani chvíľu a hneď odbočujeme z prepchatej hlavnej cesty. More a prostredie nič moc. Silno mi to pripomína letoviská severného Talianska. Človek viac toho nachodí ako si zapláva. Na rozdiel od západného hornatého a skalnatého pobrežia je východné takmer absolútna rovina s pieskovými plážami.

Mora si užívame takmer do siedmej. Čakáme na priaznivejšie cyklistické počasie. Konečne nie je tak horúco, preto si to môžeme pustiť pekne rýchlo smer Bastia. Po tridsiatich kilometroch prichádzame k nám známej križovatke so 193. Prechádzame presne po tej istej ceste ako pred týždňom, avšak tento krát opačným smerom.

Zapikujeme to tesne pred Bastiou pri mori s výhľadom na rozžiarené svetlá „veľkomesta“.

Prešli sme dnes 124 kilometrov a nastúpali 600 metrov.

 

16. 6.2002

Na dnešný deň máme pripravenú etapu okolo polostrova Cap Corse severne od Bastie. Tento polostrov pripomína vztýčený palec ruky, pričom Korzika je zovretá päsť.

Z nášho nocľažiska je do Bastie čo by kameňom dohodil. Bagáž si chceme nechať v prístave a večer ju vyzdvihnúť pri vjazde na trajekt. V kancelárii trajektov nám však veci nechcú schovať a nie je tu ani žiadna úschovňa. Opúšťame teda Bastiu a veríme, že ich necháme niekde v obchode alebo na pumpe. Je však nedeľa a všetko je pozatvárané. Prvé čo nachádzame otvorené je kemp. Pán na recepcii nevie však po anglicky a tak si volá na pomoc mladého kolegu. Ten mu vysvetľuje o čo nám ide. Nepochodili sme. Dlabeme na všetkých a púšťame sa na dnešnú etapu naťažko. Prežili sme predsa iné tak nejako zvládneme i dnešok.

Cesta vedie po skalnatom útese tesne nad morom. Za Bastiou je morské pobrežie dosť husto obývané. Pokiaľ je to možné každé miestečko je využité. Dediny sú natlačené jedna na druhú. Dominantou každej skupiny domov je strážna veža.

Roviny si veľmi neužívame. Stále stúpame, potom zasa klesáme na úroveň mora a opäť sa ide hore. Konečne civilizácie ubúda. Čím ideme viac na sever, tak sa medzi osadami vzdialenosti zväčšujú.

Stojíme v Marine de Pietrocorbara. Chalani sa ostávajú kúpať  na skalách,  a ja sa spúšťam ku pláži. Hurá do vody. Toto je kúpanie. More má teplotu tak akurát. Na peknej pláži medzi bralami je iba pár ľudí. Na ich spočítanie by bez problémov stačili štyri ruky. Ovlažený zvonka sa vraciam k bicyklu a ochladzujem sa i zvnútra pollitrovým pivom. Čakám na chalanov, nech môžeme pokračovať ďalej. Naše putovanie na sever končí v Sta Severa Marine de Luri. Tu opúšťame 80-tku a vnútrozemím po 180-tke mierime k západnému pobrežiu Cap Corse. Toto nie je najsevernejšia cesta na Korzike. Je tu ešte severnejšia, avšak tá je asi o 20 kilometrov dlhšia s väčším prevýšením. Isto by sa to za deň dalo stihnúť, no museli by sme sa zbytočne naháňať.

Spočiatku iba mierne stúpame. Keby to šlo takto ďalej, to by bola paráda. Po stranách sa však začínajú objavovať skalnaté hrebene. Isto sa nám jeden z nich postaví do cesty. Stúpame do mestečka Luri. Je práve čas obeda, a tak je tu úplne mŕtvo. Najhoršie stúpanie však máme ešte len pred sebou. Opäť nám pekne pripeká ako už je v túto hodinu zvykom. V malom sedle Col de Ste. Lucie (381 m n. m.) nás víta potleskom autobus nemeckých turistov - dôchodcov. Dominantou malého sedielka je kostol a nad ním sa vypínajúca strážna veža. Nie je tu dôvod zastavovať a tak pálime dolu, nech nás trocha schladí vietor.

Opäť sme pri mori. Pred nami sa objavuje úchvatné skalnaté pobrežie so strmými bralami zvažujúcimi sa do mora. 

Cap_Corse.jpg (56281 bytes)

Osady sú nalepené na skalnatých masívoch, kde je to len trocha možné. More je hlboko pod nami. V prvej osady Pino, do ktorej sme dorazili po klesaní sa opäť napájame na 80-tku. Čaká nás prudké stúpanie. Úzka cesta sa cikcakovito kľukatí a šplhá po skale nad more. Dostávame opäť chuť schladiť naše upotené telá. Treba len nájsť to najvhodnejšie miesto s dobrým prístupom do mora. Ako prvý najvodnejší flek sa nám pozdáva Marine de Giottani. Bicykle opierame o betónový múrik v prístave a hurá do vody. Kúpeme sa v  lagúne chránenej pred otvoreným morom. Hĺbka vody je tu iba okolo dvoch až štyroch metrov takže voda je príjemne prehriata. Stretávame tu mladý taliansky pár tiež s bajkami a naťažko. Nemajú pumpu a tak im požičiavame. Chalan potrebuje dofúkať zadné koleso.

Osviežení a naobedovaní pokračujeme ďalej. Ešte dobre, že sme stihli tento kút Korziky. Niekde som sa dočítal, že toto je tento cíp je vlastne Korzika v malom. Všetci s tým súhlasíme. Na tomto kúsku územia je všetko. More, skalnaté útesy, prekrásne pláže a vo vnútrozemí vyše tisícmetrové hory. 

Cap_Corse_plaz.jpg (70896 bytes)

Jedinou škvrnou na západnom pobreží je veľký kameňolom.

Prechádzame malebným mestečkom Nonza. Veľmi nás zaujala široká pláž pod mestom. Piesok tu má veľmi zaujímavú farbu. Celá pláž má nádych do šeda. Hodiny rýchlo pribúdajú a my zisťujeme, že do cieľa nám zostáva ešte dobrých pár kilometrov s čerešničkou na torte, ktorá nám zaberie isto hodne času – sedlo Col de Teghime. Mali by sme viac zabrať.

Naša púť po západnom pobreží končí v meste Patrinomio. Zostáva nám zdolať už len 20 kilometrov a sme vo východiskovom bode dnešnej etapy v Bastii. Nebude to však také jednoduché. Musíme sa dostať cez hrebeň. Serpentínami sa vlečieme mestom. Premávka vzrástla. I keď je už neskoré popoludnie slnko stále dobre praží. Robíme časté zastávky a vyzeráme kedy už budeme konečne na vrchole stúpania. (Romanov dodatok: Paľovi akosi hádže zadné koleso. Keď zastavujeme, zisťujeme, že mu chýbajú dva špice. Dôvod ich prasknutia je ten, že nevenoval žiaden čas na technickú prípravu bicykla pred cestou a išiel na tento výlet s rozbitým  zadným ráfikom, ktorý som musel na poslednú chvíľu centrovať.  Konečne sme v nenápadnom sedle Col de Teghime (536 m n. m.). Paľovi chýbajú už štyri špice. (Neskoršie v Monte Carle bude musieť prepliesť celé koleso.))   Otvára sa nám výhľad na Bastiu hlboko pod nami. V sedle je pamätník s delom. Mesto máme pod nohami ako na dlani. Dávame si niečo pod zub a zaslúžené teplé pivo. Našťastie máme časovú rezervu a pred sebou iba zjazd do najväčšieho mesta Korziky. Zjazd po okolitých svahoch stojí za to. Vychutnávame si ho plnými dúškami.

Mestom sa rýchlo dostávame do prístavu. Kupujeme lístky na trajekt. V prázdnej budove pre pasažierov dobíjame batériu do kamery. Využívame sprchy a po týždni sa obliekame do čistého. V prístave ešte varíme polievku a môžeme nastupovať na pristavený trajekt. Rýchlo na naše osvedčené fleky pred kaviarňou. Posledné pohľady na vzďaľujúcu sa rozsvietenú Bastiu a hor sa k novým dobrodružstvám. Na pevnine nás už netrpezlivo očakávajú Alpy.

Ešte dobiť mobily, umyť si zuby a môžeme to zalomiť na mäkučkom koberci.

Posledná Korzická etapa 114 kilometrov a nastúpaných 1750 metrov.

Naspäť na pevninu sa dostávame opäť za tú istú cenu s Corsica Ferries. Na osobu to vychádza 16,3 Eur-a (osoba, bike, daň).

 

Korzické zhodnotenie:

Prejdených:

800 km

Nastúpaných:

10 500 m

  Dobrá rozcvička pred Alpami.

 

text: Marián Kasala

foto: Pavol Kasala

jan. 2003